Jazykové učenie dospelých a detí má zásadné rozdiely, ktoré sú podporené množstvom odborných štúdií z oblasti kognitívnej vedy, lingvistiky a psychológie. V tomto článku sa zameriame na tieto rozdiely z hľadiska neuroplasticity, pamäťových stratégií a motivácie.
Neuroplasticita a kritické obdobie
Jedným z kľúčových faktorov ovplyvňujúcich rozdiely v učení sa jazyka je neuroplasticita. Deti majú výrazne vyššiu mieru neuroplasticity, čo znamená, že ich mozog je flexibilnejší a schopnejší prispôsobiť sa novým podnetom. Tzv. kritické obdobie pre učenie sa jazyka, ktoré je zvyčajne do veku puberty, je čas, keď deti absorbujú jazyk intuitívnejšie a efektívnejšie. Štúdia od Lenneberga (1967) zdôrazňuje, že po tomto období je ťažšie dosiahnuť plnú plynulosť, najmä v oblasti výslovnosti a gramatiky.
Dospelí pri učení sa cudzieho jazyka však majú schopnosť kompenzovať nižšiu neuroplasticitu inými kognitívnymi schopnosťami, napríklad lepším využívaním explicitného učenia, analytického myslenia a vedomého štúdia gramatiky. Podľa výskumu Dekeysera (2000) sú dospelí schopní rýchlejšie pochopiť gramatické pravidlá prostredníctvom explicitnej výučby, hoci ich intuitívna schopnosť získať jazyk sa s vekom znižuje.
Pamäťové stratégie a spracovanie informácií
Pamäť hrá v učení jazyka rozhodujúcu úlohu. Deti majú tendenciu učiť sa jazyk implicitne, často bez vedomého úsilia o zapamätanie slov a gramatiky, čo sa dá pripísať ich lepšej schopnosti využívať procedurálnu pamäť. Naopak, dospelí viac využívajú deklaratívnu pamäť, čo znamená, že sa učia slovíčka a pravidlá vedome, čo však môže byť pomalšie.
Štúdia Ullmana (2005) zistila, že zatiaľ čo deti preferujú implicitné učenie (napr. cez hry alebo ponorenie sa do jazyka), dospelí dosahujú lepšie výsledky pri výučbe, ktorá zahŕňa explicitné vysvetlenie gramatiky, opakovanie a memorovanie. Hoci je procedurálna pamäť silnejšia v detskom veku, dospelí môžu kompenzovať nedostatky tým, že efektívne používajú logické a analytické schopnosti na pochopenie pravidiel.
Motivácia a kontext učenia
Motivácia je ďalší zásadný rozdiel medzi učením dospelých a detí. Deti sa často učia jazyk prirodzene, v rámci sociálneho prostredia, ktoré podporuje učenie, zatiaľ čo dospelí sa musia často spoliehať na inštrumentálnu motiváciu – učenie sa jazyka na dosiahnutie konkrétnych cieľov, ako sú kariérne možnosti alebo cestovanie.
Štúdia od Gardnera a Lamberta (1972) rozlišuje medzi inštrumentálnou a integračnou motiváciou, pričom integračná motivácia (učenie sa jazyka na lepšie pochopenie a interakciu s kultúrou) je častejšia u detí. Naopak, dospelí sú často motivovaní konkrétnymi cieľmi, čo môže znižovať ich flexibilitu v jazykovom ponore, ale zároveň môže zvýšiť ich disciplinovanosť a vytrvalosť v učení.
Zosumarizujme si to
Deti a dospelí sa učia jazyk odlišne kvôli neuroplasticite, odlišným pamäťovým stratégiám a rozdielom v motivácii. Hoci deti majú výhodu prirodzeného a intuitívneho učenia sa jazyka, dospelí môžu efektívne využiť explicitné učenie a motiváciu, aby sa stali úspešnými študentmi jazykov.